Interview | Silvia Suvadova

playboy-slovakia

STORY:

" Šoubiznisový život a kolotoč je ťažký. Keď sa v ňom už človek raz ocitne, nie je ľahké z neho vystupiť. Má svoje pravidlá. "

Ponuku, ktorá sa neodmieta, ste dostali ešte na škole. Ako vlastne vstúpil Kolja do vášho života?
Bola som asi štvrtáčka na VŠMU, keď som odchádzala na víkend domov. Vrátnik na mňa zakričal, že na Kolibe je pán režisér Svěrák a chce ma vidieť. Ja som mu odpovedala, že čo také režíroval a že ja som na ceste do Kubína. On mi na to, že režíroval film Akumulátor, čo som, žiaľ, nevidela. Potrebovala som si ísť k maminke do Kubína oprať veci a nechcela som, aby mi prepadol lístok. „Nechajte si tu ruksak, ja vám ho postrážim, a bežte rýchlo na trolejbus na Kolibu," zavolal na mňa vrátnik. Hore ma už čakali obaja Svěrákovci. Vošla som za nimi úplne nenamaľovaná, pripravená ísť na vlak. „Jej!" zvolali obaja naraz, ako keby tam vstúpilo nejaké svetielko. Takéto momenty sa v živote stávajú. Asi to tak naozaj malo byť.

Boli ste strémovaná či skôr nahnevaná, že kvôli „nejakým českým filmárom“ nestihnete vlak?
Bola som uvoľnená. Snažila som sa stihnúť ďalší vlak, tak som to chcela mať rýchlo za sebou. Nebola som k tomu vôbec pripútaná a mala som pocit, ako keby o nič veľké nešlo. Bolo to veľmi spontánne a im sa navyše páčilo, že som hrala na husle. Povedali mi len to, že by chceli, aby som hrala violončelistku Blanku. A že film sa bude volať Kolja a bude o ruskom chlapcovi. To bolo všetko. Samozrejme, že som vtedy ani len netušila, že vyhrá Oscara!

Ako si spomínate na nakrúcanie?
Tomu predchádzala ešte moja návšteva Prahy, kde som myslela, že idem na kostýmovku a na čítaciu skúšku so Zdeňkom Svěrákom. Zahrala som tú svoju postavu najlepšie, ako som vedela. Mala som z toho super pocit, no oni tam len tak ticho sedeli. Keď som sa ich opýtala, čo sa deje, priznali sa mi, že hoci som to zahrala krásne, už si našli inú Blanku. „Akú inú Blanku?" pýtala som sa ich. Vysvetlili mi, že sa rozhodli pre nejakú Češku. Bol to pre mňa šok, rozplakala som sa. Keď som odišla, volali mi, že si tam nakoniec predsa len zahrám, takú menšiu postavu dievčiny, ktorú pán Svěrák stretne pri hľadaní Kolju v metre. O pár mesiacov neskôr mi zavolala kastingová režisérka pani Štefankovičová s tým, že postavu Blanky už majú natočenú, ale Honza Svěrák cíti, že to nie je ono. Že bezo mňa by ten film nebol filmom, aký on chce mať. A že sa teda rozhodol tie dve scény pretočiť nanovo so mnou. Kruh sa uzavrel. Osud bol napísaný.

Aký bol Zdeněk Svěrák herecký partner?
Bol úžasný. Veľa sa so mnou rozprával aj o tej mojej „vyzliekacej“ scéne. Trošku som sa hanbila. Dali sme si spolu koňak, presne vedel, ako to odľahčiť, aby som sa uvoľnila. Okrem toho mi polichotil a pochválil mi prsia. Zafungovalo to (smiech).

To, že ste si strihli part v oscarovom filme, nie je maličkosť. Otvorila vám táto skúsenosť dvere do sveta príležitostí?
Keď som raz v Amerike jednému režisérovi povedala, že som hrala v Koljovi, ale bola to len taká mala rolička, prebodol ma neveriacky pohľadom a odvetil: ,Silvia, ty sa vôbec počúvaš? Ty sa ospravedlňuješ, že si hrala v oscarovom filme a že tvoja rola bola malá? Hrala si v oscarovom filme a Kolja by bez teba nebol tým, čím je! ́ Vtedy mi to došlo. Len som sa musela trošku preprogramovať. Kolja mi v Amerike veľmi pomohol. Vďaka nemu som si okamžite našla agentov.

playboy-slovakia

Amerika však neprišla hneď. Ako sa bezprostredne po úspechu Kolju odvíjala vaša kariéra?
Reálny život po Koljovi bol veľmi ťažký. Nemôžete donekonečna žiť z toho, že ste hrali v oscarovom filme. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale ja som mala vtedy pocit, že mi ľudia neprajú a robia mi zle. Keďže som veľmi intuitívna a citlivá, všetko som to vnímala. Bola som ako špongia, ktorá to všetko do seba nasávala a bola som často chorá. Keď neviete, ako s tými všetkými energiami správne naložiť, odrazí sa to na vás psychosomaticky. Stále sa mi opakoval zápal hrdla, prišla alergia na roztoče, v žalúdku som mala helicobactera a stala som sa rezistentnou voči antibiotikám. Na jednom predstavení som si navyše roztrhla šľachy na nohe. Telo mi dávalo najavo a blikalo to zo všetkých strán, že tak to ďalej nejde. A že treba niečo zmeniť. Lenže ja som nevedela, čo. Keď som asi ako 24-ročná sedela u maminky v Dolnom Kubíne v kuchyni, a vtedy som ešte nevedela, čo je Boh alebo meditácia, rozmýšľala som, čo budem so svojím životom robiť. Bola som nešťastná, chorá, snažila som sa vycúvať z ťažkého a nefungujúceho vzťahu. Byť v divadle, občas niečo moderovať a dabovať telenovely ma nenapĺňalo. V tej chvíli zazvonila pevná telefónna linka u maminky, vôbec netuším, odkiaľ vzali toto číslo, že mi volajú z Českej televízie a že ma v Prahe čaká americký režisér, ktorý ma videl v Koljovi 17-krát! A že napísal pre mňa film. Vraj by sa so mnou rád stretol a či s tým súhlasím. Nevedela som po anglicky, tak sme to museli riešiť cez tlmočníka. Tak sa to vlastne začalo.

A bolo to stretnutie ako z filmu?
Išla som do Prahy s kamarátkou, ktorá vedela po anglicky. Keď sme si vyzliekali kabáty v šatni, zatvorila som si oči a zaželala si, keby to tak bol ten princ, na ktorého som celý život čakala. On ním aj bol, ale režisérsky. Bol úžasný a pozeral sa na mňa ako na Pannu Máriu. Bol zaľúbený do Kolju, do mojej postavy, do mojich očí. Veľmi dlho si ma vizualizoval a odrazu som tam sedela živá. Cítiť ten obdiv a všetko okolo toho bolo skvelé. Natočili sme to v Prahe, no postsynchróny som musela ísť urobiť do L.A.

Váš prvý let do USA?
Môj prvý let do USA a druhý let v živote (smiech)! Medzi moje životné míľniky zaraďujem aj chvíľu, kedy som vyšla z letiska a prvýkrát som sa nadýchla kalifornského vzduchu. Mala som zimomriavky, zatočila sa mi hlava a vedela som, že je to môj nový domov. Vtedy to ešte nedávalo zmysel. Trvalo totiž ešte asi rok a pol, kým som sa vrátila domov, poplnila si záväzky, dokončila všetky tie telenovely a vybavila si herecké víza.

Už vtedy ste boli vnútorne presvedčená, že sa raz v L.A. chcete usadiť?
Mala som pocit, že keby som neodišla, na Slovensku by som zomrela. Bola to až bytostná potreba. Mala som to tam niekde takto skrátka naplánované.

Snívať je jedna vec, no absolvovať náročný proces zriaďovania pracovných víz zas druhá.
Pôvodne mi nechceli dať do Ameriky ani cestovné víza. Zamietli mi to, lebo som bola herečka. Pamätám si, ako som kráčala hore Ventúrskou ulicou a plakala som. Mala som šťastie, že my herci sme vtedy mali výborné vzťahy s politikmi. Vtedajší minister zahraničných vecí zavolal na americkú ambasádu a povedal, že ak Silvia Šuvadová nedostane cestovné víza do Spojených štátov amerických, tak to bude kultúrno-spoločenský škandál. Argumentoval, že nie je možné, aby herečka, ktorá hrala v oscarovom filme, bola upodozrievaná z toho, že tam chce pracovať ilegálne. A že on osobne sa za mňa zaručuje. Tak si ma z veľvyslanectva znovu zavolali na pohovor a pani, čo to mala na starosti, som musela dať slovo, že tam nebudem pracovať ilegálne. Najprv som teda dostala cestovné a neskôr aj pracovné víza. Bolo to ťažké, ale pomohli mi s tým aj špecializovaní právnici. Dostať herecké víza bolo ťažké. Museli sme dokázať, že som známa osobnosť. Vtedy sa mi bulvár a noviny veľmi hodili. Mala som hrubý fascikel tituliek a výstrižkov, aby som dokázala, že som vo svojej domovskej krajine celebrita. Vždy po dvoch až troch rokoch som si potom tieto víza musela obnovovať. Vždy však bolo potrebné mať vopred zabezpečené filmy a spolupráce. Až kým som v roku 2010 nevyhrala v lotérii zelenú kartu.

Prejdime k pragmatickej stránke vášho amerického sna. L.A. je jednou z najdrahších svetových metropol. Ako ste to zvládali utiahnuť?
Mala som šťastie, že som spoznala Slováka Borisa, ktorý mal vtedy asi 70 rokov a mal dom v časti Venice. Mal rád ľudí a často uňho bývali Slováci. Keď som mu volala, že som dostala herecké víza a neviem, kam pôjdem, a či ich vôbec využijem, povedal mi, že sa mu v dome uvoľnila izba. Ja som na to zareagovala tak, že ja tú izbu poznám, je tam koberec a ja som alergická na roztoče! :))) On na to, že hore býva nejaký maďarský stolár a že sa všetko vyrieši. Tam som teda aj začala. Kým som sa nenaučila dobre po anglicky, v amerických filmoch som nehrala. Robila som však veľa reklám a videoklipov. Vedela som, o čom to je, lebo pred odchodom som doma aj v Česku robila viacero reklám. Točíte jeden deň a zarobíte si vcelku slušne. Po dvoch rokoch v Amerike som začala robiť nezávislé filmy. To som sa už odsťahovala od Borisa na dva a pol roka do West Hollywoodu. Platila som si tie povestne veľké nájmy. Bolo to náročné, peniažky veľmi rýchlo odišli. Tak som sa zasa vrátila k Borisovi. Už to však bol väčší byt, dom bol prázdny, a boli sme tam už len on a ja. On hore, ja dole. To boli pekné časy.

Boli ste členkou hereckej únie? Ako to vôbec funguje?
Je to povinné?Musela som byť. Keď som prišla do Ameriky, hneď ma poslali na Sunset Boulevard do hereckého obchodu Samuel French, aby som si kúpila knihu My first year in Hollywood. Tam bolo jasne napísané, že sa musím stať členkou hereckej únie, Screen Actors Guild (SAG). Na to som potrebovala takzvané tri vouchery, že som robila na veľkých filmoch. Chodila som robiť komparz do veľkých filmov. S tými vouchermi som potom mohla vstúpiť do SAG. Zaplatila som vtedy nejakých 1600 dolárov, teraz je to už 4000. Dobré je, že mi ešte stále chodia tantiémy. V júli som bola na premiére najnovšieho filmu ságy Rýchlo a zbesilo. Ja som hrala v trojke, no vystrihli ma. Stáva sa, že sa scéna nevojde do filmu. Hrala som tam ruskú modelku, za čo mi ešte sem-tam príde nejaký šek.

Aké bolo „vaše“ L.A., keď ste sa naň začali dívať očami už zabývanej Slovenky?
Cítila som, že takto to má byť. Tešila som sa na to, čo bude. Samozrejme, že tie počiatočné pocity boli silne euforické. Jasné, že som chcela vyhrať Oscara. V tých rokoch sa mi udialo veľa takých skoromíľnikov, kedy sa to mohlo stať. Boli viaceré skoropríležitosti, keď som mohla dosiahnuť viac. Ten šoubiznisový život a kolotoč je ťažký. Keď sa v ňom už človek raz ocitne, nie je ľahké z neho vystúpiť. Má svoje pravidlá.

Boli medzi týmito skoro - príležitosťami tituly, ktoré by mohli poznať aj naši čitatelia?
Jedným zo seriálov, kde som sa už-už takmer ocitla, bol NCIS. Pred konkurzom som ale veľmi ochorela. Z mojej agentúry mi povedali, aby som si dala päť energetických nápojov a išla na ten kasting. Dala som si tri a hoci som podľa nich bola presne tým, čo hľadali, vadil im môj akcent. Bolo to, paradoxne, v čase, keď som robila s najlepším koučom na akcent v L.A. a vedela už plynule hovoriť „po americky“. Problém bol, že som bola chorá. Telu neporučíte. Znelo to inak, ako malo. Som presvedčená, že keby som bola v poriadku, tú rolu Zivy by som bola dostala. Okrem toho som mohla hrať v General Hospital, lenže keď som po úspešnom zvládnutí prvého kola mala ísť hneď na druhý deň na stretnutie s producentmi, mala som už podpísanú zmluvu na reklamu na vlasy, ktorá sa točila v ten istý deň. Bol to môj prvý herecký kasting a nerozumela som ešte všetkému. Dnes by som možno tú reklamu netočila, a radšej by som zaplatila pokutu. Niekedy sa v L.A. dejú kastingy a natáčania zo dňa na deň a časovo to ako naschvál nevyjde. Tá postava bola v General Hospital desať rokov! Rovnako ako aj Ziva v NCIS. A takých veci sa mi stalo viac. Akoby niečo nechcelo, aby ten zlom pre mňa nastal, lebo môj plán bol robiť niečo iné... V Jamesovi Bondovi som napríklad bola medzi poslednými piatimi. Úlohu v Casino Royale však napokon získala Eva Green. A bola naozaj úžasná.

Keď dnes vidíte vo filme Evu Green, nezelenáte závisťou?
To nie, je to tak nemám. Ja som rada, že to dostane tá, ktorá to dostane. V Amerike sme boli s ostatnými herečkami kamarátky. S jednou talianskou modelkou sme to mali tak, že keď ona išla na kasting, ja som sa pridala a naopak. „Dobrý deň, nie som síce pozvaná, ale môžem ísť, keď už som tu?" spustila vždy jedna z nás. Dokonca sa mi raz podarilo takýto kasting aj vyhrať a reklama šla cez reklamné prestávky Super Bowl!

Môžete prezradiť niečo zo zákulisia kastingového procesu, ak ide o veľký štúdiový projekt ako trebárs spomínaný Casino Royale?
S kastingovou režisérkou som bola na stretnutiach a nahrávali sme v Londýne a v Prahe. Rada tiež spomínam na to, ako som bola na kastingu filmu s Bruceom Willisom. Tam som musela podpísať NDA, čo je non-disclosure agreement, garancia, že nebudem nikomu hovoriť o tom, čo som tam zažila. Prečítala som si scenár, no musela som sa zaručiť, že nič z neho nikde nevyzradím. Na každom bolo navyše napísané vodoznakom moje meno, čiže ak by som to dala na internet, hneď by sa vedelo, že je to odo mňa. Viackrát sa mi stalo, že mi ponúkli nejakú celkom veľkú rolu s tým, že si môžem prísť prečítať scenár. Tak, ako bývajú termíny kastingov, som mala termín na čítanie scenára. Prišla som tam a spolu s ďalšími dvoma ľuďmi som si ho teda mohla prečítať. Najprv sme však museli odovzdať naše mobily. A museli sme byť úplne ticho.

Z pozlátky odbalená herecká brandža je plná nepotizmu, kritiky, sústavného tlaku na to, aby ste sa napasovali do obrazu, aký režisér či producent hľadá... Musí byť náročné ustáť toto všetko.
Súhlasím so všetkým, čo ste povedali. Nie je to vďačné povolanie. V Amerike až nejakých 99 percent členov hereckej únie musí robiť aj iný džob, aby dokázali prežiť. Len minimu ľudí sa podarí prekročiť tú magickú hranicu a stať sa hviezdami. V L.A. je to také silné, že keď prídete do kaviarne, je isté, že každý tam na niečom pracuje. Jeden píše scenár, druhý je režisér, tretí zasa producent. Vrátane čašníkov a hostesiek, samozrejme. To je ten americký sen.

Počula som, že v tamojších prevádzkach Starbucksu zámerne nastavujú klimatizáciu silnejšie, aby freelancerom nebolo príjemné vysedávať hodiny nad rozpísaným projektom a jedinou šálkou espressa.
Je to pravda. V Starbuckse je veľká zima. Naschvál. Aby tam ľudia dlho nevydržali.

Nahliadli ste do Hollywoodu, videli ste časť šoubiznsu, ktorá mala bližšie k biznisu než k šou. Nezabilo to vo vás vášeň pre filmy?
Tá vášeň odchádzala postupne. Súviselo to však aj s tým, ako som nastavená. Že mám v sebe dosť silné hodnoty. Chcela som pochopiť, prečo ľudia trpia, prečo chorejú a umierajú. Paralelne s tou túžbou hrať som sa vydala na tú cestu sebapoznávania. A možno v istom bode práve to sa pre mňa stalo dôležitejšie ako tie kariérne a herecké túžby a méty.

V čase, keď ste sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko, rezonovala svetom kampaň #MeToo, ktorú pomohli spopularizovať najmä ženy v Hollywoode. Vnímali ste tento dlho tabuizovaný problém aj vy?
Bola som sklamaná z niektorých praktík. Keď producent chcel za to, že mi dá menšiu rolu vo filme za sto miliónov dolárov, sex. Nechcem nikoho menovať, ale zažila som si to. To, o čom hovorilo hnutie #MeToo, je reálne. Herečky bežne dostávajú takéto ponuky. Vtedy je to vždy na osobnom rozhodnutí. Chcem byť hviezda, zahrať si vo veľkom filme a zarobiť si peniaze, no na oplátku musím predať svoje telo.

Stretli ste sa aj s niekým kalibru Harveyho Weinsteina?
To už bola iná liga. Raz som ho stretla na ulici na festivale v Cannes. Stačilo mi, aby sa nám raz stretli oči, a normálne ma striaslo. Myslím, že s takým človekom by som asi nešla ani na večeru. Ponuka od neho, našťastie nikdy neprišla.Raz som na evente stretla jedného známeho hollywoodskeho režiséra, ktorý už nie je medzi nami, a chcel moju vizitku. Na druhý deň mi jeho asistentka zavolala, aby som prišla na stretnutie. Bolo to krásne do chvíle, keď som zistila, že si ma len takto skúšal, či by som náhodou nemohla byť jeho ďalšou milenkou. Podľa mňa je tento život strašne krátky na to, aby sme robili takéto obety.

#MeToo malo aj odvrátenú stranu. Účelové obvinenia, žiadna prezumpcia neviny. Miestami sa to zvrhávalo na špinavú mediálnu hru, kde stačilo ukázať prstom a hneď mal niekto po kariére.
Určite sa to zneužívalo. Čítala som aj jeden rozhovor, myslím, že bol s Martinom Hubom, kde padlo také vyjadrenie, že ,ak chceli herecky s niekým spávať za rolu „je to ich problém". Neviem... Príde mi to celé zvrátené. Už len ten fakt, že je to vôbec možné, uzavrieť takýto „obchod“, či už zo strany producenta, ale aj herečiek či modeliek.

Toto bolo zrejme jedno z vašich „vytriezvení“ z hollywoodskej rozprávky. Prišli aj iné rozčarovania?
Pre mňa bolo veľkým problémom aj to, že sa so mnou chcelo stretávať a dvorilo mi veľmi veľa ľudí. Väčšinou mužov. Keďže som bola v L.A., raz za čas tam bola aj ponuka od ženy. Veľmi chcela ísť so mnou na rande napríklad bývalá manželka Johnnyho Deppa Amber Heard. Stretli sme sa v posilňovni. Ona mi dokonca sľúbila, že ak s ňou pôjdem na večeru, vybaví mi, aby ma zastupoval jej agent. Vtedy ešte nebola taká známa, ale mala už dosť silnú agentúru. Ja však na také veci nie som. Nemôžem hrať hry, keď to tak necítim. To je potom strašná karma. Mala som pocit, že tak, ako v L.A. ľudia túžia po kariére, sú aj posadnutí tým, že muž musí byť so ženou, že treba byť v nejakom vzťahu. Keď je niekto single, sám, ako keby bol neustále na nejakom hľadaní. Mňa to strašne unavovalo. To, že som niekedy chcela byť sama a mať pokoj, bol problém. Bolo to dosť predátorské, násilné. Ja na také randenia, že „poďme a uvidíme", neverím. Keď som sa zamilovala, tak to skrátka prišlo.

playboy-slovakia

V USA je vraj hlásených najviac prípadov singlizmu. Diskriminácie ľudí, ktorí sú dobrovoľne single.Vážne?
To som nevedela. Ten tlak zo strany mužov bol ale obrovský. Niektorí sa nevzdávali a verili, že nekonečnými správami alebo pripomínaním sa nakoniec vzdám a na to rande pôjdem. Možno aj to sa ale teraz mení. Ja mam fakt hodnoty nastavené inak a nemám potrebu niekoho hľadať siloumocou a míňať na to veľa energie. Človek musí dokázať byť vedieť sám. Musí poznať sám seba. Ísť zo vzťahu do vzťahu a nepreliečiť si veci, to nie je dobré.

Pomohli vám vaše hodnoty zachovať si nonšalantný prístup pri stretnutiach s hviezdami?
Mne sa to všetko dialo tak vesmírne. Bola som kamarátka s trénerom Nicolasa Cagea a chodila som k nemu na párty. Bola som tiež súčasťou takého spirituálneho Hollywoodu, skupiny, kde sme spoločne chodili na stretnutia, prednášky, filmy. Niekoľkokrát tam bola pozvaná napríklad Madonna. Jima Carreyho som videla v televízii a odporučila spirituálnym ľuďom, ktorí s ním potom aj založili firmu na šírenie spirituality v Hollywoode. Niekoľkokrát som sa s ním potom aj stretla. S Jeffom Goldblumom to bolo iné. Boli sme párkrát spolu vonku. Máme aj pár spoločných fotiek. Keď sme išli na obed na Sunset Boulevard, všetci nás obletovali. Bolo to také hollywoodske. U nás niečo až takých rozmerov nezažijete.

Mali ste veľa možností porovnať bezprostredný zážitok z osobného stretnutia s hviezdou s jej marketingovým obrazom, utvoreným pre verejnosť. Je niečo, čo vás v tomto smere prekvapilo?
Iba raz som dostala košom. Vtedy, keď som v kaviarni v Santa Monice stretla rakúskeho herca Christopha Waltza. On hrá vo filmoch Quentina Tarantina. Stáli sme v rade na kávu a ja som mala golier okolo krku, keďže som mala pár dni predtým menšiu autohaváriu. Rozprávala som mu, ako ho mám rada. Povedala som, že som zo Slovenska a poprosila ho o spoločnú fotku. Odmietol. Myslela som si, že aspoň to Slovensko, a fakt, že sme susedia v Európe, naňho zaberie... Ale nie, on nepovolil. S fanúšikmi sa vraj nefotí. Vtedy som si povedala, že ak niekto bude chcieť fotku so mnou, nikdy neodmietnem. A tak aj je.Svet Hollywoodu je však krutý. Každý má nejaký svoj problém. Veľa hercov je chvíľku na vrchole, vyhrá trebárs aj Oscara, no už o pár rokov neskôr môže byť na dne. Ľudia poznajú svoje hviezdy z filmov, ale nezaujímajú sa, ako žijú v tom reálnom živote. To, že je niekto známy, neznamená, že má vždy šťastný život.

Zmenil pobyt v L.A. váš postoj k mamonu? K sláve?
Časom sa mi upravili túžby. To, či som šťastná, nemám spojené s úspechom v práci. Vlani som mala ísť robiť jednu reklamu a ponúkali mi za ňu veľmi málo. Keď som sa opýtala, prečo, vytiahli na mňa facebookovské a instagramové čísla. Podľa nich som bola na samom spodku ich tabuľky úspešnosti a slávy na sociálnych sieťach. Je to zvláštna doba, v ktorej sa teraz nachádzame. Nie všetko sa totiž dá merať tabuľkami. Alebo lajkami.

Kým ste žili v USA, slovenský bulvár na vás nezabudol. A neboli to práve lichotivé články, ktoré by ste si chceli archivovať. Dotýkalo sa vás to či ste to príliš neriešili?
Pred tým, ako to kvôli mojej spiritualite začalo byť zo strany bulváru naozaj kruté, ma to len prekvapilo. Čo všetko si dnes môžu novinári dovoliť! Vždy by mala existovať nejaká úcta. Povedala som si, že sa tým nebudem zaoberať a päť rokov som neposkytla žiadny rozhovor. Niekedy bolo až neuveriteľné, aké bludy sa tu o mne popísali. Po návrate na Slovensko som začala komunikovať s bulvárom, lebo som mala pocit, že je čas, aby som k tomu všetkému povedala niečo aj ja.

Niektoré vaše vyjadrenia boli za hranicou kontroverzie. Cez sociálne siete ste s ľuďmi komunikovali o veciach, ktoré nie sú ľahké na uchopenie a vyvolalo to rozpačité odozvy. Čo napríklad tvrdenie, že vás v noci navštevujú mimozemšťania?
Ale takto som to ja nikdy nepovedala! Potom to závisí len od človeka, čomu verí. Dnes mi ľudia vyčítajú, že to, čo som robila, bolo trápne. Veľa vecí však nebolo tak, ako to médiá podali. Človek v dnešnej dobe nemôže veriť sprostredkovaným infor-máciám. Veľa novinárov si mnoho vecí vymyslelo.

Máte teda pocit, že vám médiá ukrivdili? Že vytrhávali vaše slová z kontextu?
V roku 2012 som mala asi 200 sledovateľov či fanúšikov. Vtedy som nejako intuitívne začala pridávať veci a nastal ten ďalší magický moment, keď nabiehala spätná väzba. Moje videá sa stali virálnymi. Mala som pocit, že nastal boj svetla a tmy. Viem však, že som vtedy nebola uzemnená a tak som aj znela. Lenže ja som nevedela, že ma bude sledovať nie 200 ľudí, ktorí mi úplne rozumejú, ale cele Slovensko. Nebola som na to pripravená. Na také veci sa ale ani pripraviť nedá. Nedá sa to naplánovať. Bola som pri nahrávaní vo veľmi vysokých energiách, v silnom meditačnom stave. Neskôr som začala byť reálnejšia. Lebo tak môžem osloviť viac ľudí. Pred niekoľkými rokmi by som napríklad rozhovor pre Playboy určite nerobila. Myslela by som si, že to je niečo príliš pozemské. Dnes sa na to dívam inak. Nič ale neľutujem. Pretože som si istá, že sa urobilo obrovské množstvo práce. Toto bola určite najťažšia rola, akú som vo svojom živote hrala. Prinášať nové vedomie. Zlizla som si za to strašné veci. Niektorí ľudia, ktorí mi vedome ubližovali a písali nepravdy, by mali byť v spirituálnom väzení (smiech). Ale vážne. Som prekvapená, že keď ľudia páchajú iste veci, ani sa nezamyslia nad tým, že možno predsa len Boh a karma existujú.Vďaka tomu, čo sa o mne popísalo, mám dnes dokonalý prehľad o tom, kde sa nachádzajú ľudia otvorení spiritualite, a koľko ich je. Tisícky z nich mi písalo a podporovalo ma. Našli si ku mne cestu. Cítim, že sa prebúdza aj veľa mladých. Majú úplne inú energiu, ako sme mali my. Nevedomosť a neskúsenosť ale útočí stále. Porekadlo, že „najprv si z teba budú robiť srandu, potom budú proti tebe tvrdo bojovať a nakoniec ťa akceptujú", fakt platí.

Istý čas sa o vás povrávalo aj to, že ste v sekte...
Jedna z mojich vlastností je, že som veľmi intuitívny a samostatný človek. Som baran! Tak, ako ma nikto nikdy nedohnal do manželstva, tak by ma nikdy nedohnali ani do nijakej sekty, spoločenstva či skupiny. Ja mám svoju vlastnú filozofiu a ak som aj v minulosti nejakému učiteľovi alebo učeniu verila až príliš, veľmi skoro mi bola ukázaná druhá strana mince. Čím viac som obdivovala, tým bolestivejšie to vytriezvenie potom bolo. Som osudu vlastne vďačná, že to mám takto nastavené. Že nikde nemôžem byť príliš dlho, či niečomu príliš veriť. Musím byť skrátka sama sebou, samostatná. Žiadna sekta mi nehrozí. Dokonca nemám ani rada to, keď si ma ľudia idealizujú. Lebo za tým vždy príde sklamanie. A urážanie sa. Nechcem byt na piedestáli. Nepotrebujem obdivovateľov. Chcem spolucestovatelov na ceste životom. Rada sa podelím s tým, čo viem, ale obdiv ani nič podobné nechcem.

Čo myslíte, v akej etape tej vašej spirituálnej cesty sa dnes nachádzate?
Veľa učení hovorí, že sú otázky, na ktoré nikdy nebudeme tu na zemi vedieť odpovedať. Neverila som tomu a vždy som chcela vedieť viac a ísť ďalej. Mám však pocit, že to, čo som chcela vedieť, už viem. A teraz je to už len o praktickom živote a o praktickej práci na sebe.

playboy-slovakia

Nie je to trochu deprimujúce tvrdenie? Keď má človek vo všetkom jasno, chýbajú prekvapenia. Neústi to do nudy?
Nie. Všetkému, čomu som chcela rozumieť, už rozumiem. Teraz už mám tie náradia a nástroje na to, ako so sebou pracovať. Ale život ponúka veľa výziev a skúšok, nedá nám len tak pokoj. Veľa ľudí nevie, že čím ste ďalej a čím viac sa vám zvyšuje vedomie, tým ťažšie lekcie prichádzajú. Čím viac svetla do seba dáte, tým väčšia špina a bolesť musí vyjsť na povrch. To je zákon. Preto je aj veľa spirituálnych ľudí sklamaných. Vydali sa na cestu vývoja a musia v sebe všetko odhaliť. Často bývajú prekvapení, aké veci sa im začnú diať. Lebo vesmír začne spolupracovať. Ak chce človek rásť, musia prísť lekcie. Veľa ľudí nechápe, aké ťažké je naozaj na sebe pracovať a byť si vedomý seba samého. Kým v minulosti mali veľký úspech knihy o tom, ako byť šťastný, mám pocit, že dnes už tento trend slabne. Napokon, byť sústavne šťastný je dlhodobo neudržateľné a zrejme ani nie veľmi zdravé...Stopercentne s tým súhlasím. Aj preto som nikdy nebola vyznávačkou motivačných kníh či všelijakých koučov. Stále sa usmievať a byť šťastný to sa nedá! O tom ani život nie je. My sme sem prišli vyvíjať sa a rásť. Do pozitívneho myslenia sa siliť nemôžeme. Skôr či neskôr totiž príde obrovský pád, bolesť. Prehnané pozitívne myslenie je podľa mňa až biela mágia, manipulácia s energiou. Tá sa neskôr aj tak musí dostať do normálnu, do rovnováhy. Tony Robbins, najväčší motivačný kouč v Amerike, za ktorého seminár som pred štrnástimi rokmi zaplatila 2000 dolárov, má teraz problémy s hnutím #MeToo. Kolujú videá, na ktorých tlačil na ženy. V koučingu, aj v práci. Mne po jeho seminári euforická energia vydržala asi dva týždne. Rozišla som sa s frajerom, prestala som si krútiť vlasy, obhrýzať nechty a začala som byť iba pozitívna. Nahovárala som si, aká som šťastná. No po dvoch týždňoch prišiel zlom a ťažký pád, kedy byť nazad v realite bolelo viac, ako keby som do tých euforických sfér ani nikdy nešla. Tie stavy šťastia sú neudržateľné.

Čo je vaša droga?
Láska. Všeobecná, bezpodmienečná. Teraz môžem napríklad cítiť lásku k vám. Môžeme sa poznať už z minulosti. Proste tú lásku len tak cítim. Už to, že sme sa zladili v oblečení, bolo pekné znamenie hneď na začiatku. Myslím, že nie je úplne správne, keď ľudia vyberajú, že len niekto je hoden ich lásky. Vložia do niekoho svoju lásku aj šťastie, no čo potom, keď ten alebo tá odíde? Zrazu je tá ich láska preč. Láska je stav bytia! Hybná sila tohto vesmíru. Lepidlo, ktoré ho drží pokope. Treba ju cítiť. Len tak. Bezpodmienečne.