Business talk - Juraj Droba

playboy-slovakia

STORY:

Juraj Droba je podnikateľ a zároveň poslanec NRSR, člen Zahraničného výboru NRSR, podpredseda Mandátového a imunitného výboru NRSR, nadpriemerne vzdelaný, priamy, pohotový politik, ktorý presadzuje slobodu ako najzákladnejšiu politickú hodnotu, necúva pred problémami a hľadá rozumné riešenia, ktoré by boli uspokojivé pre všetky strany.

Ste pomerne vzdelaný človek. Máte za sebou viacero štúdií doma aj v zahraničí. Koľkými jazykmi sa dohovoríte?
Vyštudoval som dve vysoké školy v USA, takže angličtinu mám asi dobrú. Slušne sa dohovorím aj holandsky, nemecky, rusky a ovládam "kuchynskú" španielčinu.

Čo ste vyštudovali?
Najprv som vyštudoval učiteľstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Potom som pokračoval štúdiom manažmentu na Fakulte manažmentu UK a MBA som dorábal na Pittsburghskej univerzite v USA, a potom som ešte študoval politické vedy na George Washington University. Jeden semester som študoval medzinárodnú obchodnú diplomaciu na Georgetown University. Akademické prostredie bolo pre mňa veľmi inšpiratívne. Bol som obklopený mladými ľuďmi plnými ideálov a vedomostí, a keď som študoval v USA, moji spolužiaci boli o sedem či osem rokov mladší. Bol to pekný život, veď jedinou starosťou bolo, či mám napísanú seminárnu prácu na ďalší týždeň.

Čo vám dali školy do života a čo z toho viete dnes zužitkovať?
Ako ktorá. Fakulta telesnej výchovy a športu mi dala priebojnosť, Filozofická fakulta mi dodala štipku intelektu, keď ma prinútila čítať knihy, po ktorých by som dobrovoľne nesiahol, ale dnes som tomu rád. A USA ma pripravilo na život, pretože tam je akademické prostredie úzko prepojené s praxou. Obe školy boli plné prípadových štúdií, stáží vo firmách aj štátnych orgánoch. Štúdium vo Washingtone bolo pre mňa skvelé, lebo ma pripravilo na biznis aj na politiku.

Považujete sa za pragmaticky založeného človeka?
Myslím si, že áno. Som ten, kto nerobí z vecí problémy, ale skôr sa snaží hľadať riešenia. Problém je pre mňa výzva, ktorá má vždy riešenie.

A darí sa vám riešiť problémy?
Väčšinou áno, ale človek občas narazí na zásahy vyššej moci, a potom si povie, že svoj život dokáže ovládať iba do určitej miery. Veľakrát ho externality zmenia tak, že nad tým nemá v podstate moc. Hovorím predovšetkým o zdraví, ale aj o medziľudských vzťahoch.

Môžeme o vás hovoriť ako o úspešnom podnikateľovi?
Veci, do ktorých som sa pustil, som zvykol dotiahnuť do konca. Ako študent som sa živil tlmočníctvom a prekladateľstvom a sprevádzaním zahraničných turistov, a moja obľúbená profesia bola barmanstvo. Zakladal som PR agentúru Omnipublic, ktorá dodnes dobre funguje a svojho času bola najväčšou agentúrou na slovenskom trhu. Neskôr som odpredal svoj podiel a šiel som do nadnárodnej firmy. Šesť rokov som robil divízneho riaditeľa v spoločnosti Eurotel/Slovak Telecom a spolu s mojím tímom sme dosahovali veľmi mi dobré výsledky. Následne som rozbiehal projekt Double Cross vodky. Najmä jej úspech v Amerike ma napĺňa hrdosťou a zadosťučinením. Naším zámerom je vybudovať značku Double Cross tak, aby bola súca na predaj veľkej nadnárodnej korporácii.

Čo považujete za svoje najväčšie neúspechy?
Najviac ma mrzia zlyhania v súkromí, v partnerských a medziľudských vzťahoch.

Cítite sa byť šťastným?
Áno, lebo mám úžasného zdravého syna, výborné vzťahy s rodičmi a bratom a okrem toho mám kamarátov, ktorí stoja pri mne bez ohľadu na to, či sa mi darí, alebo nie. Ľudské šťastie je ale veľmi relatívne, je to samostatná téma na dlhý rozhovor. Ak sa na to pozrieme čisto cez materiálne parametre, takmer všetci ľudia na Slovensku sa môžu cítiť šťastní, lebo patria k 10 % privilegovaných ľudí na svete, ktorým tečie pitná voda z kohútika, majú vykúrenú domácnosť, majú si čo obliecť a niekoľkokrát denne sa môžu najesť. Ľudia však majú tendenciu porovnávať sa so svojím okolím. Ja sa nezvyknem porovnávať a z úspechov môjho okolia sa teším. Nemám v sebe závisť. Vzhliadam k úspešným ľuďom a teším sa z nich, lebo prispievajú do systému, dávajú nádej a dobrý príklad ostatným a vytvárajú pozitívne vzorce správania. Som nesmierne hrdý na projekty a firmy, ktoré napriek tomu, že sú z malej krajiny, dokázali uspieť aj v zahraničí.

Aký je váš postoj k ženám?
Ženy milujem. Nemám svoj typ ženy, je to výlučne o dobrej energii a "vyžarovaní". Znie to ako klišé, ale v mojom prípade je to jednoducho tak. Ženy sú pre mňa celoživotnou inšpiráciou.

A čo ženy a politika?
V slovenskej politike je ich málo a trochu mi chýba ženský element, pretože často sledujem gladiátorské zápasy medzi mužmi a toto meranie dĺžky svojho "ega" je mi úplne cudzie. Pre mňa je nepochopiteľné, že mnohí vnímajú politiku ako hru, kde niekto vyhrá, iný prehrá – politika sa podľa mňa dá robiť tak, aby boli spokojní všetci a posúvali sme našu krajinu ďalej. Zastávam názor, že v našej politike potrebujeme viac žien. Nepáčia sa mi však kvóty, som skôr zástancom toho, že politika by sa mala stať atraktívnou pre schopné ženy. Tie šikovné dnes idú radšej robiť generálne riaditeľky firiem, kde zarobia trikrát toľko ako poslankyne a navyše sa pohybujú vo svete, ktorý je dnes kultivovanejší než slovenská politika.

Keď sa pozriete na dolnú komoru britského parlamentu, jeho vekové rozloženie sa výrazne líši od zloženia slovenského parlamentu. Nechýbajú v tom našom starší a skúsenejší ľudia s väčšou rozvahou, ktorí o svoje ego nebojujú ako gladiátori?
Slovenský parlamentarizmus je v plienkach, veď funguje len dvadsaťsedem rokov, a britský funguje od 17. storočia. Určite si však cením "šediny" v politike. V našich podmienkach by to bola generácia mojich rodičov, ktorú nazývam "stratenou generáciou". Oni boli v "šesťdesiatom ôsmom" v najproduktívnejšom veku, ale normalizácia im zobrala ďalších tridsať rokov života, a hneď po revolúcii, keď sa začal budovať kapitalizmus, tak akoby boli vyčlenení z toho systému. Akoby sa prepadli cez spoločenskú sieť a zrazu sa stali nepotrebnými. Sú to ľudia, ktorí svoju situáciu nevedeli pochopiť, pretože dovtedy pracovali, a mladšia generácia im zasa, pravdupovediac, s integráciou do systému veľmi nepomohla. Sám poznám veľa starších ľudí, ktorým rozhodne nechýba rozvaha a múdrosť, aby mohli korigovať nás mladších. Ich zastúpenie v systéme je dnes veľmi slabé a dnešná spoločnosť si, bohužiaľ, starších ľudí váži omnoho menej, ako by si zaslúžili.

Jedným z aktuálnych politických problémov je extrémizmus v politike, ale aj politický extrémizmus. Jeden možno podmieňuje druhý a vice versa. Vy vo vašej strane máte na zodpovednosť, okrem iného, aj otázky a problémy spojené s osobnou slobodou a ľudskými právami. Téma extrémizmu by vám do istej miery mala byť blízka – na jednej strane ste ochrancom slobody, no na druhej strane sa musíme vedieť vysporiadať s týmto problémom.
Súhlasím, že je tenká hranica medzi tým, čo je sloboda slova a sloboda prejavu a tým, čo už je prejav extrémizmu, a teda – čo už spadá pod sadzobník trestného zákonníka. Musím konštatovať, že po siedmich rokoch v politike je tento rok prvým, keď tá deliaca čiara začína byť dosť nejasná a vstupom Kotlebovej strany do parlamentu sa to ihrisko prekreslilo a má úplne iný tvar, než malo doteraz. Dnes to vnímam tak, že stranu SMER, voči ktorej sme sa konzistentne ako strana SaS vyhraňovali, už nepovažujem za najväčšie zlo v slovenskej politike. Možno to skončí o niekoľko rokov tak, že všetky strany, ktoré si ctia liberálnu demokraciu, budú nútené spolupracovať práve preto, že tu budeme mať na druhej strane barikády extrémistov, ktorí sú ochotní použiť všetky dostupné prostriedky na to, aby povalili liberálnu demokraciu a zaviedli nejaké iné zriadenie, ktoré im dá absolútnu moc. Aj so všetkými neblahými dôsledkami. To je dnes výzva, ktorú nám dali posledné voľby.

Teším sa z úspechov druhých

Dobre, ale ako sa môžeme s týmto problémom vysporiadať?
Jednoduché riešenie neexistuje, ale veľmi dôležité je robiť osvetu a diskutovať. Najmä medzi mladými ľuďmi. Prečo toľkí z nich boli ochotní podporiť extrémistickú stranu? Je nevyhnutné im vysvetľovať, že autoritárski a neofašistickí politici konajú proti záujmom tých, ktorí sa chcú rozvíjať, študovať či cestovať. Podstatné je najmä vysvetľovať a poukazovať na hodnotu slobody, lebo sa mi zdá, že na Slovensku sloboda až tak veľa pre mnoho ľudí neznamená. Skôr je pre nich dôležitejšie naplnenie základných životných potrieb.

Je možné diskutovať s typom človeka ako je Marián Kotleba?
Neskúšal som to. Hodnotový svet týchto ľudí je mi absolútne cudzí, ale niektorí z nich sú relatívne dobre vzdelaní, a tým pádom sú ešte nebezpečnejší, pretože sú ešte schopnejšími manipulátormi a demagógmi. Aj poslanci, ktorých majú v národnej rade, sú "produktmi" frustrácie, možno, že z rodinného prostredia, sociálneho prostredia a z neschopnosti štátu adresovať problémy, ktorými tí ľudia od malička žili. Sú to ľudia náchylní veriť rôznym konšpiračným teóriám, velebiť agresívneho Putina, dokážu popierať holokaust a uctievať Slovenský štát. Je to nepochopiteľné, ale zmieril som sa s tým, že tu máme isté percento populácie, ktoré je týmto veciam ochotné veriť a nedokáže spracovať racionálnu argumentáciu. Riešením by bola prevencia spojená s osvetou, ale najmä práca na školách, aby prehlbovali kritické zmýšľanie žiakov, ktorí by nemali bezbreho prijímať všetky informácie ako fakty, ale musia si vedieť dostupné informácie overovať. To je azda najdôležitejšie. Bežný človek nie je vedený ku kritickému mysleniu.

Dnes už prebieha nielen v úzadí proces, alebo to nazvime celospoločenská diskusia, ktorá nahráva extrémistom v tom, že aj poprední predstavitelia štátu označujú médiá a novinárov nelichotivými nálepkami. Ako sa má mladý človek v takomto kontexte zorientovať a "overovať" si informácie, keď ich spochybňujú najvyšší ústavní činitelia?
Máte zrejme na mysli brutálny útok na slobodu tlače, ktorým premiér tejto krajiny spochybnil jeden z pilierov demokracie – slobodné a nezávislé médiá. A keď to urobí premiér krajiny, tak vysiela veľmi negatívny signál voči celej spoločnosti. V podstate podporuje typy ako Kotleba a organizovanú činnosť ruskej tajnej služby, ktorá tu riadi internetových trollov a alternatívne spravodajstvo. Je smutné, že premiér, ktorý sa hlási k princípom liberálnej demokracie, zároveň atakuje jeden z pilierov súčasného zriadenia. Podľa mňa prestrelil. Možno bol krátkodobo nahnevaný na niekoho konkrétneho, ale výsledok je katastrofálny.

Akým spôsobom je na Slovensku prepojený biznis s politikou?
Ak dáme bokom korupciu, považujem za legitímne, ak sa firmy prostredníctvom svojich záujmových organizácií a združení snažia formulovať svoje potreby a očakávania od štátu. Rovnakou mierou ako ostatní aktéri. Koniec koncov zamestnávajú ľudí, platia dane a prispievajú do štátneho rozpočtu. Som za rovnováhu záujmov a ako politik sa snažím tvoriť si názor tak, že čerpám informácie od všetkých zúčastnených strán.

Opísali ste to priam akademicky, ale ako blízko sme k tej rovnováhe?
Ja ako liberál napríklad vyhodnocujem zákonník práce ako príliš socialistický, no kolegovia zo SMERu by ho radi ešte viac naklonili v prospech zamestnancov. Táto diskusia má svoje opodstatnenie a nebránim sa jej, ak je v rovine odborných argumentov. Pokiaľ nebudú základné parametre systému v rovnováhe, môžu nastať dva extrémy: prvým by bol exodus podnikateľských subjektov do krajín, ktoré poskytujú neporovnateľne výhodnejšie podnikateľské prostredie, opačným by boli sociálne nepokoje v dôsledku zneužívania zamestnancov.

Aké sú vaše politické ambície?
Hneď po parlamentných voľbách sme s predsedom strany, pánom Sulíkom, začali diskutovať o tom, že môj veľmi blízky vzťah k Bratislave a záujem o komunálne a krajské témy zo mňa robí nádejného kandidáta na župana Bratislavského kraja. Narodil som sa tu, vyrastal som tu a rozhodol som sa kandidovať na predsedu bratislavskej župy. Lebo som presvedčený o tom, že Bratislava a jej okolie má na viac. Môže byť riadená lepšie a dávať ľuďom dôvody na to, aby boli na Bratislavu hrdí. Bez ohľadu na to, či sa tu narodili, alebo prišli za prácou a lepším životom. Všetci by sa tu mali cítiť doma.