Interview | Juraj Zabojnik

playboy-slovakia

STORY:

Juraj Zábojník väčšinu svojej profesionálnej kariéry strávil v policajnom zbore najprv ako ostreľovač, neskôr v Útvare na ochranu ústavných činiteľov. Svoje Juraj skúsenosti neskôr pretavil na odborníka v oblasti bezpečnostnej politiky.

Dlhé roky ste pôsobili na Úrade ochrany ústavných činiteľov. V akej funkcii ste boli?
Prešiel som všetkými pozíciami. Od tej najnižšej pozície cez vedúceho oddelenia osobných ochrancov, námestníka úradu a neskôr riaditeľa. Vybrali ma k pápežovi, aby som bol v jeho blízkosti a vybrali sme desať najlepších ľudí, ako som už v úvode spomínal. Pekne sme ich obliekli do tmavých oblekov a táto úžasná profesionálna formácia tvorila vajíčko okolo najväčšej osobnosti sveta. Bolo to veľmi vyčerpávajúce. Musel som dávať pozor, aby svätý otec niekde náhodou nezakopol, pretože nie všade bol rovný terén. Nepripadalo do úvahy, že by mohol náhodou spadnúť a bolo by to vo všetkých médiách sveta. Také niečo som ani nepripúšťal. Vylúčené. Viete, mal som obrovské možnosti posunúť sa do vyšších poschodí, pretože keď pracujete na úrovni, kompetentní si to všimnú. Hlavne zahraniční činitelia, určite nie u nás. Kariérny postup v slovenskej polícii je len neskutočným snom, o ktorom sa hovorí už roky a snom aj zostal. Spomínam si na veľmi zaujímavé obdobie. Keď som mal dvadsaťdva rokov, bol v Piešťanoch minister vnútra Spojených Arabských Emirátov so sprievodom. Vtedy neboli žiadne shopping parky. Látky stáli tridsať korún za meter a ženy si kupovali veľa. Boli päťstokorunáčky a také tringelty ako dostali v tej dobe predavačky Otexu nedostal azda nikto. Sú však aj nepríjemné spomienky. Nikdy neviete, ako skončíte.

Ako šéf ochranky ústavných činiteľov ste mali na starosti ochranu významných štátnych návštev. Azda najvýznamnejšou bol zrejme pápež Ján Pavol II. Ako si na jeho návštevu spomínate?
Keď mal našu krajinu navštíviť pápež Ján Pavol II., tak vyberali z mnohých ľudí blízkeho osobného ochrancu a ďalších desať bodyguardov, ktorí tvorili takzvané vajíčko. Vždy všetci prechádzali ťažkými psychotestami, pretože ten človek môže zmeniť históriu, ak by zlyhal. Lietali sme zo Sliezskeho domu vrtuľníkom so Svätým otcom nad celými Tatrami aj z poľskej strany. Počas letu rozprával, ako mladý kňaz chodil po skalách poľských Rysov zo strany Zakopaného a tajomník Dziwiš, čo je v súčasnej dobe kardinálom v Krakove, vtedajší jeho osobný tajomník, sedel vedľa mňa po pravej strane. Bol to nezabudnuteľný zážitok, no zároveň aj obrovská zodpovednosť. Práca pri ochrane ústavných činiteľov je čoraz zložitejšia. Svet nie je pokojný a situácia je čoraz horšia. Teraz som pozeral Valné zhromaždenie OSN, je super, že Miroslav Lajčák sa dostal do takej pozície. Poznám ho dlho. Diplomata Janka Kubiša veľmi uznávam, pretože je u mňa hrdina. Bol v Afganistane, teraz v Iraku, to je pre mňa diplomat na správnom mieste. Ako sa hovorí, človek, ktorý si nevyberá zákusky zo stola. Je zaujímavé, ale aj mňa vždy lákalo ísť do krízových oblastí. Je to určitý adrenalín. Napríklad taká Líbya.

Ako ste sa dostali k práci ochrankára?
V roku 1989 bol ustanovený do funkcie premiéra národného porozumenia prof. Milan Čič. Boli sme v aktualitách Slovenskej televízie, kde nahrával vianočný príhovor k občanom. Bolo to presne 23.decembra 1989. Pamätám si to ako dnes. Prišiel vyplašený redaktor za mnou, že volá z Leopoldova minister spravodlivosti a musíme ísť okamžite tam, pretože si to odsúdení želajú. Ten paradox, že odsúdení si to želajú. Dodnes nepoznám krajinu, kde by si odsúdení želali premiéra vlády a on išiel medzi nich. Zostal som tam skoro ako rukojemník, pretože ich bolo vo výkone cez 2 000 a chceli ísť všetci v priebehu dvoch týždňov na slobodu. Bez rozdielu, akí sú a za čo sedia. Či je vrah alebo politický väzeň, všetko jedno. Dodnes neviem, ako som sa mohol odtiaľ dostať von. Asi naozaj stáli nado mnou všetci svätí a vedeli, že budem raz musieť chrániť ich posla pri návšteve Slovenska, a preto musím zostať žiť. Usmievam sa nad tým, ale niekedy sa nad tým aj vážne zamyslím. Pozrite sa na ilustračnú fotografiu, kto sa dotýka premiéra a bude to každému jasné. Je to človek, ktorý neskôr chladnokrvne podrezal niekoľkých dozorcov a dostal doživotie. Bol som veľmi mladý, v hodnosti kapitána ochranky. Došlo k tvrdému rozporu našich smerníc so smernicami Zboru väzenskej a justičnej stráže a to ani radšej ďalej rozoberať nechcem. Dozorcovia sa nesmú pohybovať so zbraňami a ja zase bez zbrane.

Zdá sa, že ste toho preskákali veľa. Kto teda ste?
Ako mladý, osemnásťročný som nastúpil do Frýdku- -Místku, kde boli vojská Federálneho ministerstva vnútra a odtiaľ, po výcviku ostreľovača, som nastúpil do policajného zboru a absolvoval som policajnú školu. V treťom semestri prišli pracovníci Správy ochrany ústavných a vládnych činiteľov a vyberali zo sto ľudí päť na túto inštitúciu. Bolo to v 1983, keď som po skončení školy nastúpil na ochranku. Bol som radový člen skupiny ochrany objektov zvláštnej dôležitosti a po troch rokoch vedúci ochrany objektu úrady vlády, kde som mal na starosti ochranu objektu s nemenovaným počtom ľudí. V roku 1987 som nastúpil na Epizodickú ochranu – osobnú ochranu. Zo je takzvaný Advance Team, ktorý ide dopredu a pripravuje priestor, kde sa bude chránená osoba pohybovať, aby si tam náhodou nevyrovnávali účty mafiánske skupiny. Neskôr som šiel do Prahy na špeciálny kurz pre osobných ochrancov a absolvoval som niekoľko špecializovaných pobytov a ciest do Izraela, do Washingtonu, do Veľkej Británie, Ruska a do mnohých iných krajín. Boli to aj pracovné cesty a spolupráca so súčinnostnými zložkami ako napríklad Secret Service, čo je ochrana amerického prezidenta, alebo izraelské tajné služby a taktiež služby Veľkej Británie a mnohé iné. Po revolúcii 1989 som bol ochranca dvoch premiérov a potom som už bol v riadiacich štruktúrach Úradu ochrany. V roku 1993 vznikol samostatný úrad ochrany ústavných činiteľov a ja som sa neskôr po prejdení takmer všetkých pozícií stal jeho riaditeľom, pretože vznikla Sekcia zvláštnych policajných činností a vtedajší riaditeľ ochranky sa stal generálnym riaditeľom tejto sekcie. V aktívnej službe som bol sedemnásť rokov. Počas nich som prešiel všetkými riadiacimi pozíciami a hodnosťami. Od strážmajstra až po plukovníka. Toho som dostal ako 34-ročný. Bol som najmladší plukovník, bolo to na základe dobre odvedenej práce pri ochrane Jána Pavla II. Vatikánske noviny po návšteve pápeža písali, že počas jeho 70 misií po svete boli bezpečnostné opatrenia najlepšie zabezpečené v dvoch krajinách. Jednou z nich bola Slovenská republika a poradie z diplomatického dôvodu nespomínali. Bolo to veľké vyznamenanie pre celý Úrad ochrany ústavných činiteľov a všetkých zamestnancov a policajtov súčinných zložiek Slovenskej republiky. Som na to hrdý a bol som štedrý aj na rozdávanie odmien a povyšovania do vyšších hodností. Na skutočných kapitánov (smiech).

Pôsobili ste na úrade ešte aj za vlády Mikuláša Dzurindu?
Nie, ale dal som mu ľudí, ktorí s ním dokázali behať a vydržať, keďže bol športovec. Myslím, že tí chlapci boli na úrovni a neskôr si ich obľúbil. Na Úrade ochrany za mňa boli všetci dobrí a bol som pyšný na takúto formáciu ľudí. Cukor a bič. Japonské riadenie. Vtedy všetko musí fungovať, plus odbornosť samozrejme k tomu. To je mentálna stránka a jadro celej taktiky a profesionalizmu. Po zmenách v rámci ministerstva vnútra som prešiel do korporátneho sektoru. Robil som pre rakúsku firmu so sídlom v Salzburgu a mal som na starosti zahraničné akvizície firmy. Cestoval som ako podnikateľ po celom svete s našimi najvyššími štátnymi predstaviteľmi, ako sú prezident, predseda parlamentu a premiér, alebo aj minister zahraničných vecí. Išlo o podnikateľské misie organizované Slovenskou obchodnou a priemyselnou komorou alebo agentúrou SARIO. Mal som jednu výhodu – nezodpovedal som už za ich životy, ale len sám za seba. (Smiech)

Na čo ste najviac hrdý v rámci svojho pôsobenia na úrade?
Myslím, že sme zanechali veľmi pekný pomník – vznik Organizácie ochranných služieb sveta. V roku 1997 nám napadla myšlienka, že máme rôzne organizácie ako Interpol ale ochranky sveta nemajú žiadnu spoločnú organizáciu. Tak sme vyrozumeli asi 57 riaditeľov sveta a v Demänovskej doline, v hoteli Grand sme položili základy tejto organizácie. Prišli z americkej známej ochranky Secret Service od prezidenta Billa Clintona, z ochranky Department of State, vtedajšej ministerky zahraničných vecí Madelaine Albrighitovej, z ochranky Anglickej kráľovnej, izraelského Mossadu a ďalších služieb tejto krajiny. Z ruskej FSB, čínskej tajnej služby, Cyprusu, pobaltských krajín, krajín bývalej Juhoslávie a vyspelých západných krajín Európskej únie. Bola to skvelá akcia a boli nesmierne prekvapení, aká krásna je naša krajina, keď sme im ukázali Chopok a Vysoké Tatry. Dnes som s mnohými v kontakte a čerpám informácie i od nich, keď sa niečo zlé stane vo svete. Keď som bol v Hongkongu, tak mi to recipročne šéf ochranky vrátil a postaral sa o mňa, ako sa patrí. Sú to všetko profesionáli a správni chlapi na svojom mieste, uvedomujúci si veľkú zodpovednosť.

playboy-slovakia

Dnes však pôsobíte ako bezpečnostný analytik...
Bezpečnostnej politike sa venujem takmer 37 rokov a zmenilo mi to život. Najmä korporátny sektor. Z materiálnej stránky zrejme k lepšiemu, pretože zo štátnej sféry sú financie limitované. Kto robí ochranu, ktorý robí funkciu riaditeľa Úradu ochrany ústavných činiteľov, nemôže to robiť len pre peniaze, ale musí to robiť, pretože to chce robiť. Je tam napätie. Je tam adrenalín a stres, permanentný – pozitívny. Kto si to váži, že je blízko svetových osobností, ako som bol ja, tak je to pekná práca a ja ju podporujem. Dodnes podporujem bývalých kolegov a cítim s nimi. Je to namáhavé na oči a na psychiku. Lebo kto sa pohybuje v dave, musíte ho sledovať, vyhodnocovať a zároveň plánovať prípadnú činnosť. Ja som absolvoval rôzne špeciálne výcviky a dalo mi to veľmi veľa. Musíte sledovať človeka, čo robí s rukami, ako sa tvári, pretože z tela viete vyčítať veľmi veľa. Ako mení farby tváre. Je osem farieb tváre, podľa jedného známeho dôstojníka americkej námornej jednotky. Veľký odborník a spracoval to výnimočne dobre. Skutočne sa dá vyčítať veľa, neverili by ste. Sledovať v dave, kto je potenciálny páchateľ, je náročné. A teraz je to čím ďalej tým náročnejšie, Hrozby pribúdajú. Šialencov je oveľa viac a majú prostriedky. Hovoril som o tom neraz v mnohých mojich rozhovoroch pre naše a zahraničné média. Vykonávať ochranu ústavných činiteľov bude stále viac náročnejšie. Videl som dokument, ktorý mi poslali – dronom vydvihli 2kg trhaviny TNT do výšky 2 kilometrov, uvoľnili ju a na tri centimetre presne trafila cieľ na zemi. Keď dnes nasadíme operatívcov, kto bude kontrolovať ten priestor? Dnes dron dokáže podľa GPS nájsť cestu do pracovne prezidenta a vojde s trhavinou do pracovne cez otvorené okno. Sú to neskutočné veci. Sú stále menšie, budú ako komár, bude sa dať do nich aj jedovatá látka. Je to otázka blízkej budúcnosti. Už je to na ceste. Myslím, že o pár rokov, to bude zložité, veľmi zložité. A myslím že aj v konkurencii v tvrdom biznise. Podnikatelia budú musieť brať do úvahy svoju bezpečnosť, pretože ak budú úspešní, budú stáť v ceste druhým. Toto väčšina z nich podceňuje a majú okolo seba neschopných ľudí, ktorí tomu nerozumejú. Tvária sa ako špecialisti na bezpečnostnú politiku, platia ich, ale ak by k niečomu došlo, úspech zvládnutia a prekonania útoku na cieľ je mizivý.

Vy sa však venujete aj téme podvodov na sociálnych sieťach zo strany romantických podvodníkov na ženách. O čo ide?
Neverili by ste tomu, ale je to doslova príšerné. Venujem tomu neskutočne veľa hodín v týždni. Ide to do stoviek tisícov eur, o ktoré naše ženy oberú. Ženy sa zamilujú vo virtuálnom svete a posielajú peniaze. Naletia rôznym legendám a vymysleným príbehom. Budeme točiť o tom film, v ktorom bude hrať päť žien s rôznymi osudmi. Oni sa mnohé pofotia aj tam, kde nemajú, a potom pod tvrdým vydieraním posielajú peniaze. Uverili tomu, čomu nemali. Každá žena v živote chce byť milovaná, túži po niečom príjemnom, chce zažiť pekné chvíle, a preto mnohé mozog navádza pristúpiť k takémuto šialenstvu, po ktorom zostane už len exekúcia a slzy v očiach. Je to tvrdá realita. Riešim to vo veľa prípadoch. Sú to organizované skupiny z Maroka, Nigérie a iných krajín. Oni im vypisujú, aká si krásna, sám Pán Boh mi ťa zoslal z nebies, čo sa skrýva za tvojou krásou, aké tajomstvo a podobne. Oni ich namotajú a psychicky rozleptajú. Idú ako žabky k hadovi, keď otvorí tlamu a ona piští a ide k nemu. Sú to machri pod rôznymi identitami ako napríklad, kapitáni námorných lodí, kapitáni lietadiel, dôstojníci americkej armády a veľa dievčat si nedá prácu, aby si ten obrázok, čo im poslal, overilo v Google obrázkoch, kde by zistili, že to je frekventant nejakej školy a je to niekto úplne iný, a potom prídu o veľké peniaze. Sú to desiatky, stovky žien. Jedna prišla o 37 tisíc, druhá o 26 tisíc. Včera mi volala jedna z Topoľčian, prišla o 120 tisíc eur. Rozvedená 9 rokov, dve deti, tak ju natiahol, že mu za pol roka tieto peniaze poslala. Sú aj kategórie žien, ktoré sa pofotia, ako som už hovoril. Zamestnankyne štátnych inštitúcii a rôzne skupiny žien. Páchatelia získajú po zamilovaní sa do ich falošnej identity fotografie intímnych partií a potom príde stopka – musí poslať 20 tisíc na malajzijský účet, lebo inak tie fotky zverejnia. Ženy si dajú na časovú os, že sú rozvedené, slobodné, vo voľnom vzťahu alebo vdovy a na to sú hackerské programy, ktoré im vyhodnotia, koľko rybičiek sa chytí do siete a tie následne rozpracujú a oberú. Vo virtuálnom svete je totiž každá druhá žena iná. Niekto jej zahrá pieseň, ktorú dlho nepočula a už ide. Policajti s tým nedokážu nič urobiť. Nevypátrajú nič.

A čo teda treba urobiť?
V prvom rade treba zvyšovať gramotnosť. Na sociálnych sieťach sú dve miliardy užívateľov, pričom v Číne, Pakistane a aj inde sú zakázané. Na Slovensku sú to takmer 2 milióny. Ženy sú labilné, zraniteľné. Vydal som sedem zásad na svojej fan stránke, ktoré by mali dodržiavať, ak sú v zlom psychickom rozpoložení, tak by tam nemali ísť. Viete, ono je to niekedy ťažko. Jedna žena mi povedala, že síce prišla o 15 tisíc, ale že tie tri týždne, ktoré zažila, stáli za to. Emocionálne príjemné napätie jej nikto už nezoberie. Aj keď bolo virtuálne. A verte, že v Čechách v jednej firme s obratom 1,3 miliardy českých korún šéfka účtovného oddelenia odoslala za necelé dva roky 110 miliónov. Trikrát ho išla čakať na Ruzyňské letisko, no samozrejme neprišiel. Načo by aj? Okrem toho sa chystám urobiť osvetovú kampaň. Robiť stretnutia s mladými stredoškoláčkami, ženami po okresoch celého Slovenska. To je otázka aj modrej veľryby, kde deti páchali samovraždy. Ďalšie sa nechajú namotať, vycestujú do zahraničia a sú nútené robiť prostitútky, ktoré musia denne obslúžiť niekoľko klientov. Poznám prípady. Rodičia musia venovať deťom pozornosť. Kyberšikana prekvitá a deti sú v ťažkých stavoch. Rodičia sa naháňajú za peniazmi a nemajú na deti čas. Tie sú na sociálnych sieťach. Som zvedavý, či sa mi to podarí, či nám na to dajú peniaze. Ak sa z tohto ľudia nepoučia, neviem, ako inak im pomáhať. Strašne sa to rozmohlo. Zhováral som sa s psychologičkami. Štát tomuto nevenuje žiadnu pozornosť. A veľa poškodených sa hanbí. Cieľ mnohých ľudí je, aby poznali len cenu materiálnych statkov a nepoznali hodnotu iného. Je zaujímavé, že v dnešnej dobe sa ľudia hanbia za svoju postavu, ale nehanbia sa za svoj charakter. Táto spoločnosť kráča do veľkej priepasti. Keď je dieťa v štádiu dospievania, tak sú to kritické roky, treba to mať pod kontrolou a dávať stále pozor. Gates povedal, že skôr než dáte dieťaťu peniaze, treba mu vysvetliť, že ako ťažko sa na to zarobí. Treba deti učiť skutočným hodnotám vecí vôkol nás, nie ich cenám. Nič nie je samozrejmosť. Ani zdravie. Každé prebudenie je malé narodenie v každodennom živote. Že sa môžem pozrieť na vychádzajúce slnko, tak to je dar. Priatelia odchádzajú mladší, nielen starší. Je veľká súťaživosť. Doba je inde. Na jednej strane je fajn, že máme možnosť dostať sa k výdobytkom doby, tak si chceme kúpiť pekné auto, bývanie – každý sa snaží, no niekedy zabúdame na základné hodnoty. Veľa ľudí zabúda na svojich vlastných alebo starých rodičov.

Vráťme sa k bezpečnostnej situácii. Čo sa deje vo svete?
Veľmi ma zaujal prejav Miloša Zemana na pôde OSN. Je neuveriteľné, že 70 rokov funguje táto organizácia. V období tretieho tisícročia sú vojny v Európe. Sme niekde inde, ako boli naši predkovia. Boje v Sýrii, na Ukrajine. Čo robí OSN, keď sa ničia tieto hodnoty? Všetko sa začalo vpádom do Iraku – invázia, keď dosadili Malíkího. Úplne rozdelil Irak a vtedy nešlo o nič iné, než o obchod. Aké chemické zbrane? Islamský štát sa vygeneroval po tejto vojne. Plukovníci zo strany BAS, suniti, posilnili Al-Káidu, zabrali sever krajiny, a potom sa začali presúvať. Ovládli fabriky, banky, ovládli teritórium. Tam sa vygenerovala nenávisť voči Európe. Nikto s tým nevie spraviť poriadok. Taká organizácia, akou je NATO, toľko vojakov, zložiek, aby nevedeli spraviť poriadok s pár ľuďmi z ISIS? Kladiem si otázku, čo je to za politika, čo za tým stojí? Kto to živí a k čomu to slúži? Kto je za to zodpovedný, že na námestiach, mostoch, športoviskách, vybuchujú trhaviny alebo nám zabíjajú ľudí na promenádach motorovými vozidlami? Prečo je taký neporiadok v armádnych skladoch? U nás je to rovnaké. Koľko teroristov sa dostalo k takýmto zbraniam, koľko odhodlaných samovrahov? Vo Francúzsku je 15-tisíc evidovaných potenciálnych radikálov, ale reálne to bude 2x viac. V Londýne sú to tri tisícky. Ako dokážu spolupracovať tajné služby, keď nedokážu spolupracovať v konkrétnej krajine? Nemci po útokoch v Berlíne priznávajú, že zle komunikovali. Nemal kto zobrať zodpovednosť. Aby si jeden terorista prešiel s batôžkom z Nemecka do Francúzska, odtiaľ do Talianska. Koľko je takýchto vrahov, ktorí sa pripravujú? Zoberú si auto, nie ako v Španielsku, z požičovne, ale priamo, že niekomu opriem nôž o krk a zoberiem si jeho auto. V strachu mu odovzdá kľúčiky a on vyzabíja desiatky ľudí.

Nie je arabský problém zložitejší? Arabská spoločnosť prechádza populačnou explóziou. Nemyslím si, že to je jednoduchý scenár. Arabský svet prechádza emancipáciou, spojenou s hlbokou frustráciou. Chcem tým poukázať na to, že ide o zložitejší problém, ako len jeden útok na Irak. Určite to nie je len americkou politikou na Blízkom východe. Inak by som hnev smerovali prirodzene na USA. Oni si však volia marketingové civilné ciele, ťažko povedať, či majú program...
Lenže Irakom sa začal rúcať systém aj inde. Kadáfi sa nechal počuť, že ak padne Líbya, padne stena, ktorá zadržiavala utečencov do Európy a zadržiavala aj terorizmus. Spolu s tým sa prelievajú aj sociálne problémy. Odborníci tvrdia, že v roku 2050 má zo súčasných 3,5 miliardy chudobných ľudí, ktorí nemajú vyšší denný príjem viac ako 2 doláre denne, stúpnuť ich počet až dvojnásobne. Nigéria by mala mať dvojnásobok obyvateľov a mala by mať viac obyvateľov ako celé Spojené štáty. Nedávno nás bolo cez tri miliardy, teraz je nás cez sedem. Budú sa hľadať zdroje. Kto to zadrží? Frontex s pár loďami? Vidíme, že to musíme vnímať z historického hľadiska. Kolonizovali krajiny a do Francúzska sa presúvali sfanatizovaní ľudia z druhej/ tretej generácie. A čo je veľmi na zamyslenie, je útok v Anglicku – vykonalo ho dieťa rodičov, ktorí utekali pred Kaddáfiho režimom a Veľká Británia im poskytla podmienky na život. Syn, ktorý by mal byť vďačný, že im to umožnilo sa rozvíjať, tak urobil teroristický akt. To je nejaký ten najvyšší level, ktorý sa dá ťažko predvídať a dá sa mu ťažko zabrániť. Európska únia na čele s Junckerom bola biedna vo svojich činoch a krokoch. Nevie sa doposiaľ zorientovať, o čo tu vlastne ide. Bude sa musieť postaviť k týmto problémom trochu inak, lebo bude zle. Zoberú to do rúk ľudia a dejiny sa opakujú. Predseda komisie EÚ Juncker sa bojí, aby k tomu nedošlo, ale nič pre to nerobí, aspoň nič viditeľné, a to je chyba. Nemôžu stále len kondolovať a byť solidárni s príbuznými obetí teroristov. Musia veci riešiť. Ľudia sa už hnevajú. Oni hovoria len to, čo vedia, ale ja viem, o čom hovorím. Visí to ako ťažké mračno plné vody a raz to spadne. Vrátim sa zasa k vystúpeniu prezidenta Zemana, ktoré bolo krátke ale výstižné. V priebehu 10 minút povedal, že samotné OSN zastrešuje 38 organizácií vo svete, ktoré sa zaoberajú bojom proti terorizmu, to sú inštitúcie, ktoré zastrešujú desiatky tisíc ľudí, ktorých platia daňoví poplatníci. Ja sa pýtam, kde sú a na čo? Komu slúžia?

Niektorým útokom však bolo aj zabránené. V Holandsku, Nemecku, Dánsku, len sa nespomínajú. Pracuje sa na prevencii, na eliminácii radikálnych ľudí, len to tiež nie je vidno. Súhlasíte?
Len čiastočne. Ako je totiž možné, že v Nemecku bolo spočiatku okolo 450 saláfistov, dnes ich je 8 500? Merkelová je v čele Nemecka znova, ale už zrejme naposledy. Aj v Nemecku bude vývoj behom niekoľkých rokov iný. Ak tam prebehnú znovu nejaké útoky, môžu byť aj predčasné voľby. Treba riešiť bezpečnosť v celej EÚ a túto otázku treba riešiť permanentne. Treba mať pod kontrolou ľudí. Hlavne tých, čo prišli s piatimi identitami, treba urobiť previerku všetkých, čo tu už máme a zodpovedne to riešiť. Musí sa to zastaviť v Afrike, za hranicami Európskej únie.

playboy-slovakia

To však bude veľmi ťažké...
Tak potom budú ženy nosiť hidžáb. Zoberme si taký Montreal či iné mestá v Kanade – tam som nevidel žiaden útok a žije tam 150 národností. Navštívil som tieto krajiny. Je neskutočné, že keď pozeráme videá na youtube, kde imám z Belgicka hovorí o tom, že táto krajina bude do 15 rokov naša. Nastolíme šaríu a ženy sa budú musieť prispôsobiť našej kultúre? V roku 1683, keď Turci napadli Viedeň a 11-tisíc vojakov chránilo mesto, až pokým neprišli na pomoc Sobieskeho husári, kde by sme boli bývali? Dnes odovzdáme Európu na tanieri? Mám kamarátov v Ománe, poznám kultúru, mentalitu ľudí, no neviem si predstaviť, že by prišli kresťania do Muscatu a zastavili na ulici a začali si tam presadzovať svoje zvyky, alebo že by to robili v iných moslimských krajinách.

No táto kultúra bola dlho tolerantná. Všetci museli platiť cirkevnú daň, inak si mohli vyznávať svoje náboženstvo. Bola to dlho kultúrne tolerantná spoločnosť, no človek nemohol urobiť karikatúru Mohameda s bombou na hlave, ale dvadsiate storočie zamiešalo kartami. Nakreslili sa umelé hranice, ktoré nerešpektovali. Bol to výsledok krátkozrakého kolonializmu. To vytvorilo problémy, aké politici nevedeli predvídať. Sme teda nútení opakovať chyby minulosti?
Potom je tu ešte jeden nebezpečný faktor – extrémizmus. Ten sa generuje po krajinách východnej Európy, nevynímajúc Slovensko. Lenže, čo je extrémizmus. Najhoršie je, že predstavitelia vlády nechcú počuť iné názory, a ak počujú niečo iného, čo nechcú počuť, tak by ich najradšej zaradili do tejto skupiny. Keď sa poukazuje na kradnutie. Tu sa ukradlo neskutočne veľa a kradne sa naďalej. Tu je to 40%. Dokážu zničiť podnikateľov. Prídete s dobrým návrhom a je vám ukradnutý, alebo vám oznámia, že ho predáte za desať percent. Extrémizmus je generovaný z týchto dôvodov. Inak by nemal šancu.

My, ako malá krajina, sa máme báť toho, čo stvára Trump s Kóreou?
Prezident USA by si nikdy nemal dovoliť také výroky, aké hovorí. Musí si stáť za slovom a každým výrokom. Nie je hodný toho formátu. Je to veľmi smutné, ako sa správa, nedodržiava protokol a nemal by používať ani slovník, aký používa. Nikto ho neberie už vážne a je to veľmi zavčasu. USA nadstavilo veľmi dobrú komunikáciu so Severnou Kóreou za čias Billa Clintona a Madeleine Albrightovej. Boli pracovné skupiny vo sférach obchodu, vedeckého výskumu a podobne. Podpísali zmluvy, dohody a nadstavila sa éra zbližovania, lenže prišiel George Bush mladší a tam niekde sa to začalo rúcať. Kim ide za hranicu normálneho uvažovania. Vyhráža sa, má zbrane. Podľa mňa zo strany Severnej Kórei nikdy nepríde útok. Armáda USA by ju zrovnala so zemou, preto si myslím, že to je obrana Kima. Nechce si nechať skákať po hlave. Chce svoje postavenie demonštrovať, že nie sú tí, o ktorých si budú obtierať topánky.