Interview | Richard Gonda

playboy-slovakia

STORY:

" Nočná mora pretekára je nepretekať"

Aj slovenský Playboy (snáď len dočasne) nabieha na režim „nového normálu“, takže hneď na úvod ubezpečujeme, že toto interview prebiehalo elektronicky a vo viac než dostatočnom sociálnom odstupe dvoch kontinentov. Nebyť prudkého zastavenia sveta, asi by bolo oveľa ťažšie primäť človeka, ktorého živí rýchlosť, spomaliť a zamýšľať sa nad otázkami, aké mu bežne novinári nekladú. Napríklad, či svojmu autu zvykne dohovárať. Richard Gonda (26) sa do štyroch kolies zaľúbil už ako šesťročný a pre lásku k motošportu pretrpí aj nejaké tie modriny z preťaženia či „kúsok“ nepohodlia v kokpite. „Pre dobrú predstavu si stačí v lete sadnúť do auta v lyžiarskej výstroji, zapnúť kúrenie naplno, odpojiť posilňovač riadenia, bŕzd a ísť po okreskách z Bratislavy do Košíc,“ opisuje pocit z jazdy náš najúspešnejší formulový pretekár a európsky šampión F3 Open Cup.

playboy-slovakia

Ako zvládate núdzový režim a obmedzenie pohybu? Čo vlastne znamená pre profesionálneho športovca odluka od tréningovej rutiny, nemožnosť ovládať vlastný rozvrh?

Pre každého je to náročné. No mys-lím, že dnes je udržovanie si dobrej nálady a pozitívnej mysle dôleži-tejšie ako kedykoľvek predtým. V úplne ideálnom scenári sme už mali mať za sebou prvé testovania na okruhoch vo Francúzsku a v Špa-nielsku a o pár dní sme chceli byť v Nemecku na teste ďalšieho šam-pionátu, v ktorom sme zvažovali účasť. Bol by som tak chvíľu pred štartom prvých pretekov s cieľom nadviazať na minuloročné úspechy a pódiá. Všetko sa posúva, no keď-že som šialene súťaživý, alternatívu som si, samozrejme, našiel (úsmev). Veľmi skoro sa spustia historic-ky prvé Majstrovstvá Slovenska vo virtuálnom pretekaní, na simulá-toroch, čo si nenechám ujsť a budem sa tak aspoň virtuálne udržovať pri chuti. Bude aj komentovaný live stream, takže ani fanúšikovia sa ne-budú musieť toľko nudiť

Tak schválne, pre porovnanie, ako vyzerá váš rozvrh v nekrízovom režime?

Normálne by sme práve finišovali konkrétne plány s našimi partner-mi a sponzormi, rovnako by som sa už vo fyzickej príprave sústredil na špecializovanejšie cviky za volant, či so Števom Eiselem by sme už ve-selo komentovali drámu vo Formu-le 1. S tímom Šenkýř Motorsport, v ktorom pretekám, by sme mali tento mesiac prvé tri track days na okruhu v Brne s klientmi, ktorí si to chcú vyskúšať, alebo sa zviezť na svojom aute. Na týchto akciách som v pozícii trénera.

Laikovi ťažko vysvetlíte, že vo vašom športe skutočne nestačí sadnúť si za volant a spoľahnúť sa na zručnosti inžinierov. Do akej miery je podstatná kondička a ako si udržujete tú svoju?

Pre dobrú predstavu si stačí v lete sadnúť do auta v lyžiarskej výstro-ji, zapnúť kúrenie naplno a odpojiť posilňovač riadenia, bŕzd a ísť po okreskách z Bratislavy do Košíc (smiech). Ako jazdec na to musím byť pripravený, musím sa vedieť od štvrtka do nedele sústrediť na 110 percent a bola by veľká škoda, keby ma obmedzovalo to, že ma bolí krk či ramená, alebo mám prehriate telo. Brzdný bod v 300-kilometro-vej rýchlosti v danej zákrute musím napríklad vždy trafiť na pol metra presne. Pokiaľ nie, v lepšom prípade tam stratím dve desatiny sekundy, čo ma môže v kvalifikácii stáť aj pár pozícii. V tom horšom môžem úplne stratiť kontrolu nad autom, či zraziť sa so súperom. Následky teda môžu byť fatálne. Trénujem preto kondič-ku takmer každý deň.

Privykne si telo po toľkých rokoch sústavného preťažovania, alebo sa vám aj dnes stáva, že máte problém vystúpiť z monopostu?

Z veľkej časti som si zvykol, no aj tak sa mi stane, že počas veľmi ho-rúceho víkendu z auta vystúpim dehydrovaný, poriadne sa mi točí hlava a som zadychčaný ako slon. Problém vystúpiť z formuly som mal naposledy v Barcelone v roku 2016. Ešte teraz ma bolia ruky, keď si na to spomeniem. Mohli by na for-mulu vymyslieť dvere (smiech). Ktoré časti tela dostávajú pri pretekoch najviac zabrať?

Krk, ramená, predlaktie, dlane a nohy. Ale obúchané máte z tých otrasov a preťažení vlastne celé telo. Zo začiatku som mal vo formule do krvi zodrané kľúčne kosti od pásov a chrániča krku, hánky na ruke od radenia, modriny na stehnách či chrbát... Platí, že čím rýchlejšie idete, tým väčšiu pecku vždy v da-nej zákrute dostanete. Ale pre lásku k pretekaniu to stojí za to. Boxeri to majú určite horšie.

playboy-slovakia

Musí byť pretekár „kompaktnejší“, malý a štíhly, či je to irelevantné ?

Asi na tom nezáleží. Ale je pravda, že máloktorý pretekár je Hightower.

A čo „formulová diéta“? Sú určité jedlá pred pretekmi tabu?

V tomto mám výhodu. Slanina či nejaké mastné jedlá nie sú práve moje obľúbené. Snažím sa mať zdravú životosprávu. Po-čas pretekárskeho víkendu vás zlá strava vytrestá okamžite. Odgrgávať si po guláši či kofole vám asi v aute nevytvorí naj-produktívnejšiu atmosféru (smiech). V zásade treba jesť ľahké jedlá a nonstop piť vodu.

Vraj čím vyššia rýchlosť, tým vyvetranejšia hlava. Platí to?

Na pretekoch je to naopak. Čím vyššia rýchlosť, tým som bližšie k hranici. A keďže na nej potrebujem pretekať stále, vyžaduje si to spomínanú koncentráciu. V bežnej premávke obľubujem pek-né počasie, dobrý zvuk auta a rád sa pomaličky motkám nejakou kľukatou cestičkou. Keby som si chcel hlavu vyvetrať úplne, sa-dol by som si do nejakého štýlového kabrioletu (smiech).

Keď sa posadíte za volant, prepínate hneď hlavu do pretekárskeho módu?

V bežnej premávke nie. Možno je to ten povestný kontrast. Jazdu alebo premiestnenie sa chcem mať pohodlné a pokojné. Keď som na okruhu, chcem vyhrať. Myslím, sústredím sa na daný moment a situáciu. Niekde za tým je však aj stratégia, lebo je vhodné rátať s tým, že ma čaká možno ešte ďalších pätnásť kôl, ktoré by som chcel zostať na trati s nepoškodeným autom či pneumatikami (smiech).

Vráťme sa úplne na začiatok, kedy vám zavoňala vôňa benzínu?

V garáži u starého otca v Hronskom Beňadiku. Keď som bol malý, často sme tam chodievali a otec ma, samozrejme, zvykol vziať aj k zaparkovanej motorke či autu. Všetko tam voňalo správne, ben-zín, olej, pneumatiky, náradie (úsmev).

playboy-slovakia

Nemá vo vašej kariére „prsty“ aj banskobystrický terén? V okolí vášho rodiska je zákrut až-až...

Má, a až šialene veľmi. Moja kariéra sa začala v jeden víkend, keď sa išli na Štur-ci preteky automobilov do vrchu. Mal som šesť rokov a s otcom sme sedeli ako diváci niekde na zákrute. Keď sme sa vracali, natrafili sme na jedno podujatie, kde pretekali káry. Bolo tam množstvo ľudí aj súťažiacich detí. Pár týždňov nato sa začala moja kariéra v minikárach. Tipujem, že vo vašej detskej izbe neostalo miesto na žiadne klasické hračky ako lego či plyšáky, všetko zabrali angličáky. Alebo sa mýlim? Keď som na minikárach vyhral, rodičia mi kúpili po ceste do-mov na čerpačke nejaké malé autíčko. Škoda, že už nepretekám na minikárach (smiech).

Tipujem, že vo vašej detskej izbe neostalo miesto na žiadne klasické hračky ako lego či plyšáky, všetko zabrali angličáky. Alebo sa mýlim?

Keď som na minikárach vyhral, rodičia mi kúpili po ceste do-mov na čerpačke nejaké malé autíčko. Škoda, že už nepretekám na minikárach (smiech).

Kedy padlo rozhodnutie, že z hobby bude kariéra? Upísať sa profi športu na Slovensku, kde je celkom náročné zháňať sponzorov, nie je práve zárukou istoty...

Prvý pokus prišiel v roku 2008. Vtedy som sa prvýkrát postavil na štart pretekov do vrchu. Mal som pätnásť rokov. V najbližšej sezóne sa mi podarilo získať titul vicemajstra, tak sme to zobrali profesionálnejšie a prešli sme na okruhy s Formulou Renault 2.0. Vyhrávali sme ďalej a to ma jednak utvrdzovalo, že sa tomu chcem v živote naplno venovať, a prirodzene to odsúvalo aj ostatné veci na druhú koľaj. Taký najväčší mentálny prelom nastal, keď som sa v roku 2013 stal európskym šampiónom vo Formule 3.

Bol v hre aj kariérny plán B?

Isteže bol. Ako malý som chcel byť au-tobusárom!

Hovorí sa, že jazdci formuly nevedia ísť do dôchodku, lebo im bytostne chýba adrenalín. Cítite to na sebe aj vy pri dlhšej pauze?

Áno. V polovici zimy mi to už ide vždy poriadne na hlavu. Najhoršie je, že veľmi ťažko nájdete niečo podobné. Aj teraz sa to bude všetko naťahovať a nikto nevie ani len predpokladať, dokedy. Preto som vďačný za spomínanú virtuálnu alterna-tívu pretekania.

Ste typ, ktorý necháva technické aspekty pretekania na svoj tím, alebo ste s autom oboznámený do poslednej skrutky a baví vás študovať jeho anatómiu?

Úplne do poslednej skrutky nie. Technika je dnes šialene komplexná. Základ je, že keď vystúpite z auta či monopostu, musíte vedieť veľmi správne pomenovať, aké je jeho nasta-venie. V tomto som dosť úchyl a som schopný analyzovať jazdu a telemetrické dáta celé hodiny. Väčšinou odchádzam z paddocku ako posledný jazdec, lebo chcem byť s inži-niermi a mechanikmi v čo najväčšom kontakte. Na hoteli pokračujem, aj keď by som sa mal radšej dobre vyspať na kvalifikáciu. Samozrejme sa tak na vás nalepí veľa z mechaniky pretekárskeho auta. Potom viete konkrétnejšie pouká-zať na diel či časť auta, ktorú podľa vás treba vylepšiť.

Zvyknete sa po vzore Knight Ridera s autom rozprávať, napríklad mu dohovárať, keď neposlúcha ?

Mňa vždy poslúcha, preto mu nemusím dohovárať, iba ho pochváliť (smiech).Čo vy a poverčivosť? Neviem si síce cel-kom predstaviť, kam by sa do takého tesného kokpitu zmestili nejaké taliz-many, ale možno máte aspoň nejaké špeciálne rituály pre šťastie. Do for-muly nastupujem vždy pravou nohou. V aute inú možnosť vlastne ani nemáte (smiech). Jediným rituálnom je asi po-stupnosť, ktorou si uťahujem pásy. Alebo to, ako sa pred pretekmi rozcvičujem, či obliekam. Keď už ide vážne o veľa, do topánky si dám malú mincu. Viac nepre-zradím, aby to stále fungovalo.

Čo je najväčšia nočná mora pretekára?

Nepretekať.

playboy-slovakia

Ako narábate so strachom?

Čudné slovo. Nepáči sa mi...

Zažili ste na trati aj hraničné situácie, keď vám prebehol život pred očami?

Alebo v tej rýchlosti ani neregistrujete, čo vám hrozí a pocit strachu sa dostaví až ex-post? Všetko sa deje v stotinách sekundy, nie je čas uvažovať nad tým, čo by bolo, keby... Keď si nejaký ťažký moment po-zriem spätne na videu alebo v televízii, tak sa na tom už len pobavím. A som rád, že to dobre dopadlo. Raz to však ale bolo veľmi zaujíma-vé, keď sa v rýchlosti 270 kilometrov za hodinu objavil problém s brzdami. Bolo to v anglickom Silverstone a čelne som trafil bariéru. Po skúsenostiach so zlo-menými zápästiami a puknutým reb-rom z predošlých nehôd som vedel, ako asi držať volant, aby sa to neopakovalo. No netušil som, akú veľkú ranu čakať. Keď tesne pred nárazom žmurknem, čo budem vidieť? Priznám sa, že pár nezod-povedaných otázok som v tej sekunde mal... Našťastie to však pre moje telo dopadlo ešte celkom v pohode.

Motošport u nás nepatrí práve k „národným“ disciplínam. Cítite, že sa s rastúcim cvengom vášho mena hrnú aj sponzori, alebo je to so zháňaním financií stále ešte beh na dlhé trate?

Opäť sa na to pozerám ako na výhodu. Motoristický šport je u nás akási exoti-ka, no napriek tomu ho všetci poznajú a rešpektujú ho. Preto si myslím, že vieme ponúknuť odlíšenie sa od main-streamu. Rovnako vidieť, že jeho po-pularita aj na Slovensku rastie. Určite aj vďaka Slovakiaringu. Vidíme, ako to funguje v zahraničí a aj to, aký obrov-ský a unikátny priestor sa dá vďaka pre-tekom a všetkému, čo je s nimi spojené, vytvoriť. To prostredie sa viditeľne zve-ľaďuje aj u nás a čím viac dobrých pre-tekov a pretekárov budeme mať, tým to bude lepšie.

Pretekanie je dosť osamelý šport, len vy sám zavretý v kokpite. Mení sa to po pretekoch? Stávajú sa zo súperov kamoši, s ktorými na žúre preberáte nepretekárske témy? Alebo má realita bližšie k rivalite, ako to bolo ukázané v pretekárskej snímke Rivali?

Väčšinou je to podobné tomu filmu. Každý sa stará o svoje, aj keď platí, že s niekým viete stráviť príjemnú večeru, a s niekým by ste na večeru vôbec nešli. Zaujímavý je vzťah tímových kolegov, pretože to sú vždy najväčší súperi. Počas pretekárskeho víkendu spolu trávia naj-viac času a mali by sledovať a riadiť sa aj pravidlami tímu. Ja som mal zatiaľ vždy fajn tímových kolegov a boli sme kamo-ši. Keby boli odo mňa vždy rýchlejší, možno by to tak nebolo (úsmev).

Ale hádam by ste privreli očko, keby išlo o niekoho z vašich detských idolov. Musí to byť zvláštny pocit, stretávať sa na podujatiach s ľuďmi, ktorých ste ako chlapec sledovali v televízii a dnes sú to v podstate vaši kolegovia. Ktoré hviezdne stretnutie radíte k najpamätnejším?

Carlos Sainz starší, legenda rely, ale aj jeho syn, ktorý je dnes v F1 a v minulosti sme spolu jazdili. Fandím tomuto menu a jeho príbeh je zaujímavý. Sedieť na tla-čovke hneď vedľa Davida Hasselhoffa však tiež bola sranda. Veľmi ma vtedy bolel zub a nie je žiadna fotka, na ktorej by som sa tváril normálne (smiech).

S motošportom sa odjakživa spájajú atraktívne ženy. Nie je to pre pretekára kontraproduktívne?

Nerozptyľuje to pri práci? Mal som to šťastie už pred niekoľkými rokmi spoznať moju skvelú priateľku. Preto sa nemusím rozptyľovať... Či ne-môžem (smiech)?

Keď už sme načreli do témy žien, máte popri vašej kariére čas aj na vzťahy? Alebo sa zatiaľ žiadnej nepodarilo skrotiť vás?

S priateľkou trávime všetok čas v podsta-te pri pretekaní. Som veľmi vďačný, že 40 ma v tom podporuje. Ja sa jej snažím byť oporou zasa pri jej aktivitách.

Čím vás musí žena zaujať a čo vás, naopak, odpudzuje?

Najdôležitejšie je určite to isté prepo-jenie, o ktorom viete hneď. Najhoršia je prostorekosť, bez chochmesu a spô-sobov.

Pre mnohých playboyov je vaša životná dráha inšpiráciou. Chlapec z Banskej Bystrice sa ešte pred tridsiatkou vypracoval na top formulového pretekára, slušné! Čo alebo kto inšpiruje vás?

V prvom rade moji rodičia. Mám skvelú sestru, ktorá prešla dlhý kus tej-to kariéry so mnou a veľmi mi pomá-hala. Vo veľa prípadoch aj moja pria-teľka. Mám obrovské šťastie, že mám okolo seba úžasných a inšpiratívnych ľudí, od ktorých si môžem a chcem niečo vziať. Snažím sa správať rovna-ko a prípadne inšpirovať naspäť.

Máte nejaký odkaz pre našich čitateľov?

V dnešnej dobe prajem všetkým sil-nú imunitu a pevné nervy. Nájdime si dôvod pre radosť, buďme discipli-novaní a čím skôr vyhrajme!